Vertriebsbüro in Frankreich

Už viac ako 20 rokov pôsobíme na úpätí pohoria Larzac.
Od roku 2010 máme našu kanceláriu „direktemang“ hneď nad ním.

„DER LARZAC“ bol v sedemdesiatych rokoch mýtom spojeným s oblasťou, ktorá je svojou odľahlosťou a divokosťou najviac porovnateľná so Švábskym Albom. Keďže však na Larzacu nežijú Švábi, ale Francúzi ohrození revolúciou, jeho história sa nedá porovnať so švábskym žartom; oveľa skôr sa v roku 1999 stala vážnou realitou, keď bol v Millau rozobraný McDonald’s.

Larzac so svojou nadmorskou výškou takmer 800 metrov patrí medzi početné náhorné plošiny na juhozápade Francúzska, vzdialené približne tri hodiny jazdy autom od Barcelony. Tu sa začína charakteristický prízvuk valivého španielskeho „R“. V máji okraje ciest a kamenisté pastviny zaplnia úchvatne krásne kvitnúce orchidey a práve odtiaľto pochádza svetoznámy syr Roquefort.
Hmlisté novembrové dni uprostred leta nie sú žiadnou raritou. Rovnako ako jasne modrá obloha v nevyspytateľnom februári. Dážďové steny, ktoré sa vytvoria za pár sekúnd, môžu zahnat letné horúčavy trvajúce už niekoľko dní. Rýchlejšie, než si človek stihne uvedomiť, sa mrholenie zmení na sneh a zrazu sa dokonca aj ovce pred kanceláriou pošmyknú na klzkom ľade.

Ľudia z tejto oblasti sú osobitní, mlčanliví, hrdí a pracovití. Nadané deti kedysi odchádzali do kňazského seminára v Rodeze, ostatní sa ako vždy držali rodinnej tradície – či už ako pastieri, poľnohospodárski robotníci, v pivniciach v Roqueforte, alebo ak to bolo potrebné, ako ničomníci v „Grande Café“ alebo „Chez Albain“.

Dnes sa zdá, že je všetko trochu inak. Možno sa podarí nájsť zamestnanie na viadukte v Millau, v cestovnom ruchu alebo „predsa len niečo“ v Roqueforte.
Len jedno zostáva rovnaké: každý je nakoniec rád, keď si deti a vnuci našli zamestnanie vo vzdialenom Paríži a utrpenie skromného života v chudobnom departemente Aveyron tak skončilo (aspoň pre vlastnú rodinu). Ako zaujímavú poznámku na okraj je dobré vedieť, že veľká časť parížskych bistro je v rukách „emigrantov“ z Aveyronu. Miestna regionálna kuchyňa má vynikajúcu povesť, pretože takmer nedotknutá krajina poskytuje životne dôležité suroviny, ktoré sa medzitým stali luxusom: hríbiky, gaštany, ovčí syr, jahňacie mäso, lesné bobule a zverina.

Náhorná plošina je už celé stáročia bičovaná vetrom. Nie sú tu žiadne stromy, len nízke kríky. Preto tu nie je ani úrodná pôda, len kamenisté oblasti. Nič nechráni, nič nie je chránené. Vietor nám fúka do uší, vháňa slzy do očí a všetko živé do stajní a domovov.

Keď francúzska vláda v 70. rokoch hľadala miesta na vojenské cvičenia, rýchlo jej napadol Larzac. Opustený región, ktorého pozemky často vlastnili už len deti a vnuci, ktorí žili ďaleko vo veľkých mestách. Miestni poľnohospodári sa s ťažkosťami pretĺkali, závislí od veľkých mliekarní roquefortského priemyslu.
Tak to vnímali vtedajší protestujúci.
O 30 rokov neskôr je ich vízia nezávislého obhospodarovania pôdy na mieste viditeľná a v bioobchodoch „kúpiteľná“. Ale o tom neskôr.

Ako to v živote býva, aj vtedy už bolo niekoľko poľnohospodárov, ktorí neboli ochotní tolerovať rozšírenie už existujúcej vojenskej zóny. Štátny plán počítal s tým, že celý Larzac sa má stať vojenskou zakázanou zónou. Ľudia by už nemohli prechádzať cez „výcvikový tábor smrti“ („champ d’entrainement pour la mort“), ale museli by sa „plaziť“ po širokom okruhu okolo neho.
To však nebola najväčšia starosť; oveľa horšie bolo uvedomenie si, že z prírodnej oblasti sa má stať vojnová zóna.

Skôr než si to obyvatelia dediny La Cavalerie a zvyšok obyvateľstva stihli uvedomiť, Paríž už nakúpil značné množstvo pozemkov a stal sa hlavným vlastníkom nedotknutého životného priestoru. Nie však s cieľom zachovať ho, ale premeniť ho na vojnovú zónu.

V roku 1971 sa začala legenda – mobilizácia, ktorá bola akousi chvostovou časťou hnutia z roku 1968. Stovky ľudí prichádzali na Larzac, prespávali v stanoch, vybudovali demonštračnú osadu a obsadili pozemky. Zostali tam tak dlho, ako im stačili peniaze alebo dovolenka, a niektorí až dovtedy, kým sa odpor upevnil. V Nemecku sme horlivo chodili na demonštrácie za „slobodný Larzac“. Tvrdé jadro, tzv. „Larzac-pendleri“, nás na pravidelných informačných večeroch informovalo o najnovšom vývoji.
Ja sám som bol priamo v centre diania, vtedy v Heidelbergu, hoci som (úprimne povedané) ani poriadne nevedel, kde vlastne Larzac leží. V vtedajšom svete bolo južné Francúzsko vzdialenou dobrodružnou cestou.
Pre nasledovníkov, akým som bol aj ja, mal osud zrejme v rukáve ambicióznejší plán. A tak som skončil tu, pravdepodobne ako posledný pozostatok heidelberskej iniciatívy „Za slobodný Larzac“.
V súlade s larzackým mottom „Za slobodný život“ sme roky tancovali a skákali, investovali sme obrovské množstvo dôvery a pracovnej sily do samostatnej existencie a podarilo sa nám urobiť skok za slobodou v tejto zvláštnej krajine s jej svojráznou históriou.

Nie sme však jediní – lebo história teraz pokračuje:
Až do zrušenia projektu rozšírenia vojenského tábora v roku 1981 francúzsky štát odkúpil 6 300 hektárov pôdy rozloženej v 12 obciach. Medzitým – po 10 rokoch sporov – sa mnohí z demonštrantov a odporcov na Larzacu usadili, našli si zamestnanie v Millau (ako napríklad Michèle Vincentová ako riaditeľka mestskej knižnice), spolu so spolubojovníkmi založili syrové družstvo (ako napríklad André Parentie, ktorého ovčí syr sa ako špecialita ponúka v nemeckých obchodoch s biopotravinami) alebo sa presadili v európskej politike (ako napríklad José Bové).
Spolu s poľnohospodármi, ktorí sa zúčastnili odporu, a squattermi (presnejšie povedané, okupantmi poľnohospodárskych usadlostí) na pozemkoch odkúpených armádou bola založená správcovská spoločnosť (SCTL). Stalo sa tak po tvrdých rokovaniach s ministerstvom obrany a s časovým obmedzením na 30 rokov. Táto lehota uplynula v roku 2013 a vďaka stále aktívnym „Larzacianom“ bola opäť predĺžená: „the show goes on“ a Larzac naďalej zostáva vzorovým príkladom oživenia a zachovania jedinečnej krajiny.
(Pritom tento rajský kútik leží hneď vedľa high-tech mosta v Millau, pretína ho diaľnica a hemží sa turistami.) Mladí poľnohospodári si môžu prenajať farmu a spravovať ju až do odchodu do dôchodku. Potom sa spoločne s predsedníctvom 85 pridružených členov nájde riešenie pre nasledujúce obdobie. Aj to sa snažíme vyriešiť.

Cieľom druhej spoločnosti (GFA), ktorá vznikla z protestného hnutia, bol nákup pozemkov, aby ich „vytiahli z rúk“ armáde. Pravidelne sa dokupujú ďalšie pozemky (medzitým už 1 200 hektárov), čo umožňuje novým poľnohospodárom usadiť sa na Larzacu bez vlastných finančných investícií, ale aj bez vlastného vlastníctva, pretože každý nový nákup patrí takisto spoločenstvu.

Mnohé poľnohospodárske farmy už prešli na ekologické poľnohospodárstvo. Syráreň „Bergers du Larzac“, ktorá patrí do tohto združenia, sme navštívili v roku 1993 spolu s Hermannom Beerom a Brunom Schilcherom a položili sme základ pre neskoršiu spoluprácu. Dnes je táto syráreň naším priamym susedom.

Život na Larzacu trochu upadol do zabudnutia, vtedajší militantní aktivisti z Heidelbergu možno odišli do dôchodku alebo emigrovali.
Zostala tu však kultúra života, ktorá pretrvala až do 21. storočia. Rozšírenie bolo zastavené a zvyšok Larzacu bol ponechaný miestnym obyvateľom a sporom. Vojenský tábor je dnes európskym vojenským výcvikovým táborom. Niekedy sa tam ešte strieľa alebo v noci vyletujú svetlice. Miestni obyvatelia, teda my, môžeme v samotnom tábore napríklad absolvovať športové kurzy.
Spolužitie funguje.
Samotný projekt odporcov armády ma hlboko dojal, lebo žije, vytvára kvalitu života a pracovné miesta.
Bez toho, aby to bývalí nemeckí aktivisti z Larzacu vedeli, kupujú v bioobchode ovocie či syry z čias svojich hodinových protestov a týmto tradičným spôsobom podporujú projekt svojej mladosti.
Toto uvedomenie si nás napĺňa spokojnosťou a šťastím, a práve to je poslaním tejto príbehu od predavačky syrov z Larzacu.